Prečítaj si ma :)

Čakám a predsa neprichádza.
Stojím uprostred ulice,
roním srdcervúce slzy a čakám na tú chvíľu,
keď podíde ku mne,
utrie mi slzy a pobozká ma.
Spomínam na to,
ako často ma objímal,
držal za ruku,
hladkal a bozkával celé moje telo.
Na to,
že stačilo malé zaváhanie z mojej strany a hneď sa odtiahol
Na to,
ako strašne sa bál,
že mi ublíži.
Bál sa toho,
že sa mi nepáči to,
čo so mnou robí.
A mal pravdu!
Nepáčilo sa mi,
ako si ma každým dňom pripútaval k sebe bližšie a bližšie.
Veď ja som to nechcela!
Chcela som navždy zostať slobodne mysliacou osobou,
ženou, ktorá si môže vyberať,
ženou, ktorá niečo použije a hneď potom to odhodí.
Vymetie zo svojho života.
No tentoraz sa mi to nepodarilo.
Tentoraz som tá odhodená a vymetená ja.
No už s tým nemôžem nič urobiť.
Opäť som prázdna nádoba,
ktorá čaká na svoje naplnenie.
Potrebujem niečiu dušu.
Dušu, ktorú si privlastním a po nej ďalšie a ďalšie.
Dušu, pomocou ktorej vyplním prázdnu nádobu.
Cudzie duše.
Duše ožiarené svetlom,
vyžarujúce ničím nepoznaný jas.
Zhluk svetielok,
nápoj nesmrteľnosti.
Nazbieraj tisíc duší,
zatvor nádobu a staň sa nesmrteľnou.
A opäť mám pred sebou jasný cieľ.
Cieľ,
pomocou ktorého dosiahnem neuskutočniteľné.
Vznášam sa na krídlach vetra,
vánok sa mi pohráva s vlasmi,
stúpam vyššie a vyššie.
Páperové oblaky, penové obláčiky, slnečné lúče…
To všetko ma volá k sebe.
Nemyslím na budúcnosť, prítomnosť či minulosť…..
strácam svoju samotnú podstatu…
už nie som….
teraz som slnečný lúč,
kĺžuci sa po chodníku, kvapky rosy na steble trávy,
vyplavená fľaša vody v zátoke.
Som a zároveň nie som.
Súčasť všetkého a zároveň ničoho…